Slávnosť je už v plnom prúde. Práve vyšiel mesiac a trocha zoslabil žiaru mliečnej cesty, ktorá sa na nás valila z neba doteraz. Na vysokej holej planine horia štyri vatry a osvetľujú nás skackajúcim oranžovým svetlom, ktoré pulzuje v rytme drumble a píšťaliek. Ich monotónny rytmus narušuje len výskot dievok, poletujúcich po planine ako strigy na sabate. Sadám si k Javorovi a pýtam sa ho čo nechľasce pivo ako poriadný chlap. On, že chľasce niečo oveľa lepšie, darjeeling turzum wonder, najlepší tohtoročný muscatel. Naleje mi do mištičky iskrivú zlatooranžovú močku, vôňa je pekná, muškátová, chuť neurčitá a pre mňa ťažko popísateľna, vypijem s ním tri misky a vrátim sa radšej k svojmu sudu s urqelom. Prisadne si ku mne Šotek a ponúka mi čaras. Ten si vždy rád dám. Sedíme opretý o sud a podávame si malú fajočku vyrezanú z jelšového dreva, Šotekova vlastnoručná výroba. Rozmýšľam, či tu vôbec chodí kvôli stretnutiu so slovanskými bohmi alebo kvôli splynutiu brahmy s átmanom. Hádam predsa len kvôli bohom, inak by mohol sedieť doma v izbe a čumieť do steny až kým mu predstava steny nesplynie so stenou samotnou. Ľahnem si, zatvorím oči a len tak pozorujem vlastné myšlienky, ktoré pobehujú jedna cez druhu ako opice. Do uší mi dolieha hukot oslavy. Sme my veru podivná cháska, že vraj staroslovanská občina, okrem Javora a Šoteka sú tu aj iní exoti. Napr. Lungan, druid z magury (nami volaný aj Magor). Chodí s nami len preto, že tu nenašiel žiadnu keltskú spoločnosť. Vždy sa snaží pôsobiť strašne vznesene a zavše aj rozdať nejaké tie tajné druidske múdrosti typu „Nekonaj iným to, čo nechceš aby oni konali tebe“. Asi pred dvoma rokmi sa bol dať kdesi v Čechách vysvätiť za druida a odvtedy verí, že je druid... Niektorí šťastlivci ho môžu občas zahliadnuť v lesoch okolo Magury ako tam v bielej kutni s kapucňou na hlave zbiera bylinky alebo cvičí wydu. Alebo Rujana, nymfomanka s tvárou škaredou ako čertova riť. Tieto pohanské oslavy sú jej najlepšou príležitosťou, ako znásilniť nejakého chlapa.

Chce sa mi šťať, čo ma vyruší z môjho rozjímania. Vstávam a pomaly prechádzam planinou k okraju lesa. Mesiac je už vysoko a ako sa vzďaľujem od vatier, všetko okolo mňa sa prefarbuje z medenej na striebornú. Zvuky hudby a krik sa vzďaľujú a postupne začínam vnímať hudbu prírody. Les je úplne čarovný, stromy vrhajú tmavé tiene do strieborného svetla, k tomu cvrlikanie svrčkov, zdola od Tople počuť kvákanie žiab. V hlave sa mi točí a mám pocit, že tiene stromov sa za mnou naťahujú akoby to boli lesní duchovia, ktorí ma chcú pojať do svojho prízračného tanca. Žalúdok mi oťažel, v črevách mi temne hrčí, nadávam si do debilov, že som miešal pivo s medovinou a k tomu ešte ten blbý Javorov čaj. Rýchlo sťahujem gate, aby som sa neposral. Sadám si na hrubý práchnivý konár ako na hajzel a odpálim črevný gejzír. Zároveň sa do osláv zapája aj žalúdok a ja nahnúc sa dopredu hádžem pred seba poriadnu šabľu. Keď trocha prichádzam k sebe, zisťujem že som rovno pod obrovským starým dubom, posvätným stromom nasej občiny. Mrzí ma, že som ho nechtiac takto znesvätil. Chcem byt sám, a tak sa nevraciam na planinu ale idem pomaly čoraz hlbšie do lesa, smerom k BNV. Svieži vlhký lesný vzduch mi robí dobre. Mesačný svit stále zalieva všetko navôkol, nepotrebujem žiadne svetlo. Pozvoľna zostupujem dole lesom, k Topli, ktorá tu v mäkkej močaristej pôde, riedko porastenej vŕbami, jelšami a kríkmi vytvára plno väčších či menších jazierok, pozostatky to niekdajšieho vyschýnajúceho mŕtveho ramena. Nad nimi poletujú svätojánske mušky, žaby koncertujú, hotová romantika. Ako prichádzam bližšie, tie mušky sú čoraz väčšie, už sú ako svietiace gule, ktoré sa mi mihajú hore a dole pred ocami a stále sa zväčšujú až sú z nich naraz priesvitné červenovlasé rusalky vznášajúce sa nad vodou. Rýchlo sa prikrčím k zemi, aby ma nezbadali a pozorujem ich. Všetky sú nadpozemsky krásne, dlhé ohnivé vlasy kontrastujú s mŕtvolnou bledosťou ich priesvitných tiel zahalených len v ľahkých svetlozelených šatách, pod ktorými rozoznávam pružné malé prsia so vztýčenými červenými bradavkami a ladne sa hojdajúce štíhle boky. Postupne vo mne narastá libido a hltám ich chlipnými očami. Už nevysedím na mieste a prikrádam sa čoraz bližšie a bližšie k týmto mátoživým vodným prízrakom. A v tom ma zbadajú, nerozplynú sa však vo vzduchu ale v momente ma obstúpia a začnú sa smiať chladným zvonivým smiechom, ktorý však vôbec nie je počuť, znie len v mojej hlave. Vanie z nich slabá vôňa rýb a riečnej bažiny. V tom ma schytia za ruky a ani som si neuvedomil, ako sa mi nohy odlepili od zeme a začali sme sa všetci spolu krútiť nad vodou v divokom tanci. Pred očami sa mi mihajú ich bledé tváre, stromy a šachorie, hviezdy splynuli s mesiacom do jedného strieborného pásu, ktorý sa mi točí nad hlavou. Ich ľadový smiech je čoraz hlasnejší. Kričím. Už dosť! Pustite ma! Točíme sa však ďalej rýchlejšie a rýchlejšie. Znesvätil si posvätný strom, za to musíš zomrieť, počujem v hlave ich hlasy. Ohromnou rýchlosťou sa mi točí svet aj myšlienky. Dobre viem čo ma čaká. Utancujú ma na smrť. Strach však nemám. Na to som príliš zhypnotizovaný.

V tom všetko okolo mňa potemnelo. Na oblohe sa objavil čierny mrak, ktorý sa rýchlo priblížil až pohltil celé nebo, všetky hviezdy aj mesiac. Uvedomujem si, že to, čo mi hučí v ušiach už nie je smiech ale zavíjanie víchrice. Nad hlavou mi zarachotil hrom a ja som sa prebral z paralýzy. Rusalky zmizli. Ležím v močiari a telom mi lomcujú nárazy vetra. Na tvár mi dopadajú prvé ťažké kvapky. To nado mnou práve prelieta čert. Okolo neho poletujú tri strigy na metlách a  zbesilo s ním vyvádzajú v povetrí. Musím to využiť a utiecť rýchlo do lesa, čo najďalej od vody, preč z dosahu tých vodných nýmf. Prebrodil som bažinu, už celý zmáčaný prudkým lejakom a stúpam hore úbočím. Les je teraz čierny ako uhoľ, nevidím si od nosa. Podkýňam sa o korene stromov a každú chvíľu padám. Chýba mi kyslík, už nevládzem. Padám do neveľkej priehlbne v ktorej cítim mäkký mach a ihličie. Ďalej už nejdem, nech sa robí čo sa robí. Nevidím nič, obklopuje ma len temnota. Temné sú aj moje predstavy. Skľudňujem sa. Temnota z mojej hlavy sa vyliala všade okolo a splynula s temnotou lesa. Niet medzi nimi nijaký rozdiel. Tá temnota, to som ja a ja som tu všade, v lese, v močiari, v rusalkách aj v čertovi na nebi. Niet ničoho okrem tejto všetkoobjímajúcej kozmickej temnoty, ktorej podstatou je prázdnota...

Keď sa zobudím, je už jasný horúci deň, zovšadiaľ sa ozýva spev vtákov a pomedzi konáre stromov prebleskujú slnečné lúče. V hlave mi treští, hrdlo mám vyschnuté. Les je tu mladý a hustý, výsledok niekdajších holorubov. Predieram sa pomaly hore, na planinu, no kým vystúpam tých 400 metov, trvá mi to vyše hodiny. Keď konečne vyjdem z lesa, udrie mi do hlavy horúce poludňajšie slnko, z čoho nie som práve nadšený. Na mieste osláv je nás len zopár, väčšina už odišla domov. Prvý ma zbadá Šotek a dobre sa na mne baví. Až vtedy sa pozriem na seba ako vyzerám - dotrhaný, zablatený, doškriabaný... Cestou spať sa budem musieť umyť v nejakej studničke, do civilizácie takto nemôžem. Alebo ani nie. Civilizáciu mám celkom na háku, nedáva mi nič a nič nedávam ani ja jej. A chcem, aby to tak aj ostalo. Líham si do trávy a pozorujem ostatných ako sa zberajú na odchod. Pľevnik hundre, že mu nočná búrka dotrhala típi. Bude musieť zošívať celtu. Rujana hľadá nohavičky. Nakoniec to vzdáva a rozhodne sa ísť na ostro. Normálne by som hľadal príležitosť mrknúť sa jej pod sukňu, no teraz ostávam apatickým. Pozorujem biele huňaté mračno ako mi pomaly pláva nad hlavou. Jeho okraje sa pomaly menia a vytvárajú fantastické obrazy. Vidím rozzúreného Svjatogora, ako sa chystá kyjakom ovaliť po hlave hada. Tomu ale postupne narastá hŕb, potom aj krídla a nohy s pazúrmi a mení sa na draka. Vyšľahne na Svjatogora oheň a ten sa mení na beztvarú masu. Tak mu treba, dobre vedel, že had sa nesmie zabíjať.

Bujan velí na odchod. Pred tým ešte chce vykonať posledné poďakovanie bohom za zdarný priebeh osláv. Veru, boli to dobré oslavy. Možno nie úplne najlepšie, aké som s Bujanovcami zažil, ale dobré. Myseľ sa mi napĺňa pocitom spokojnosti. Bujan dvíha ruky nad hlavu a prehovorí spevavým hlasom: „Ó Veles, ó Mokoš, vďaka Vám, že ste prijali naše dary a požehnali ich!“. A my za ním opakujeme: „Ó vďaka Vám!“.